Diskriminácia sa netýka len dospelých

Dnes si zoberieme farebné fixky – hrubé, tenké, čierne, žlté, červené... Ako sú fixky rôzne, i my ľudia sme rôzni. Jeden je biely, druhý je tučný, ďalší je róm, iný je číňan... Ako fixky spája to, že sú určené na písanie a kreslenie, tak i nás ľudí spája to, že sme bratmi a sestrami jednej veľkej svetovej rodiny, pričom nezáleží na farbe, hrúbke ani veľkosti. Všetky národy na svete a všetky rodiny i jednotlivci sme tu preto, aby sme spoločne vytvorili jednu krásnu farebnú obrovskú rodinu plnú pokoja, porozumenia a lásky.
Zamyslime sa úprimne, ako by sme reagovali v konkrétnych situáciách? Do autobusu nastúpi staršia žena rómka. Vstanem a uvoľním jej miesto? Po ulici ide babka susedka. Pomôžem jej aspoň na kúsok cesty s taškami? Na zastávke sedí nešťastný starší muž. Opýtam sa ho, čo ho trápi? V triede sedí v kúte spolužiak, s ktorým sa nik nechce baviť a nik si ho nevšíma. Skrátka jeho život a jeho záujmy nie sú in. Prídem a pozdravím ho s otázkou: Čau, ako sa máš? Čo si robil cez víkend?

Áno, chcem tým všetkým povedať, že diskriminácia sa netýka len farby pleti – hoci rasizmus áno – no vôkol nás je kopa ľudí, ktorých diskriminujeme svojou ľahostajnosťou a nevšímavosťou. Diskriminácia sa netýka len dospelých, ale i detí v detskom či mládežníckom kolektíve. Čo proti tomu všetkému robiť? Ako zmeniť postoje spoločnosti?
Niekedy stačí pohľad, úsmev, dobré slovo. A rozhovor začne pomaly a sám. Stačí každý deň pozdraviť a usmiať sa a ľady sa prelomia. A ten krásny svet mieru a spravodlivosti, o ktorom kážu všetci, sa stane postupne realitou i vďaka nám – našim konkrétnym skutkom a slovám.

No ako je to naozaj v praxi? Deťom sme dnes doslova zamotali hlavu. Predložili sme im hru Opäť blížnym. Je to jednoduchá aktivitka, ktorú si pokojne vyskúšajte každý doma. Stačí napísať list človeku, ktorý vám lezie na nervy, pije vám krv alebo niečo podobné. Stačí ho v liste osloviť, napísať, prečo vás hnevá to či ono na ňom. To je ozaj ľahké – kritizovať. No prišla i náročnejšia fáza listu – napísať, že je dobre, že je a je to dobre aj preto... Nuž, deti samé so sebou bojovali, ako je možné uznať, že je dobré, že ten môj „neprajník“ na tomto svete existuje. Nájsť dôvod, pre ktorý si ho vážime. A na záver zlatý klinec programu – či skôr listu – zaželať mu niečo dobré. Ale deti to zvládli! Sú úžasné a po prekonaní svojich vnútorných bariér dokázali oceniť i svojho neobľúbenca.