Mami, ukľudni sa a Alvarez v nočnej hre

Po krátkej noci nám svitol nový deň doplnený novými členmi 14+ ročných mladých ľudí. Po upečení chleba sme si opätovne rozdelili úlohy – nákupy, zabezpečenie stravy, upratovanie a ubytovali sme sa v kláštore nemých – zvlášť dievčatá, zvlášť chlapci (V kláštor nemých viedla cesta naša a podivní boli v ňom tvorovia ľudskí, pretože daru reči nemali. Museli sme nemotu predstierať, aby sme si získali dôvery ich, pretože akýmsi omylom či nevysvetliteľnou okolnosťou oni sa domnievali, že k vyzdvihnutiu pokladov aztéckych ich nemí bratia z iného cudzozemského kláštora budú. Aj bolo nám nutné dňom aj nocou sa premáhať, by ani slovko jediné nevyšlo z úst našich – a pritom tajomstvo cesty ďalšej na týchto mníchoch sme mali vyzvedieť. Pri chabej znalosti starobylého Jazyka Aztékov, v ktorom naše rozhovory písmom vedené boli, nebola to úloha jednoduchá. Niet divu, že bolo nám zaťažko v kláštore nemých dlho ostávať! A predsa ešte dnes, keď máme za sebou toľko nebezpečných príhod ďalších, zdá sa nám pobyt v Kláštore nemých jednou z vecí najmenej ťažkých. Mária Panna, silu daj nám k prekonaniu všetkého, čo nás ešte čaká!). A verte neverte, dievčatá vydržali byť ticho oveľa dlhšie – z troch hodín až hodinu!

Poobede sme navštívili nešťastného Alvareza na jeho púti za aztéckym pokladom. Spolu s ním sme prebehli po lávke, pretože „Po strmých skalných cestách v pohorí Orizaba sme sa uberali. Nad nami kolmé skaly, nebies dosahujúcich, dole tma a hrôza priepastí bezodných. A predsa sme sa do jednej z nich spustiť museli, aby sme z nej mesačný kameň vyniesli. Lebo potrebovali sme kameň ten pre oklamanie mužov chrámu Boha mesiaca, pred ktorými sme ako poslovia od modly ich ohavnej s mesačným kameňom v ruke predstúpiť museli. Dvaja z nosičov nezhliadli už svetlo denné a niekoľko ich bolo poranených, lebo steny priepasti príkre boli a my stále naspäť padali cez kamene ostré čo špičky kordov našich. Aj priateľ môj Rodrigo utrpel ranu, plnú ušľachtilej krvi jeho!“

Potom hneď smerovali kroky detí do predzáhradky, kde hľadali útržky listu Alvareza:

„Aj dávajte pozor prebedlivý a rozkážte zmyslom svojim, aby pripravené boli. Veď vedzte vy, ktorí ste nikdy v zemi Montezuovej neboli a len tieto útržky rúcha kráľovského v prachu nachádzate, že boj veľký dnes do západu slnka o ďalšie stopy osudu ALVAREZA bude vybojovaný! A dostanú ALVAREZA len najschopnejší z najschopnejších, najrýchlejší z najrýchlejších a najrozumnejší z najrozumnejších. A uvidíte potom vody veľké, ako pod žltými oblakmi z výšok závratných v priepasť padajú a nebo fialovo zhliada sa v hladine ich. Aj nachádzajú sa vody tieto tam, kam aj vy sa môžete dostať, ak pôjdete stále po stopách ALVAREZA.“

Po úpeku aj počas hier si už ozaj zaslúžime schladenie v podobe návštevy kúpaliska. Potom večera, potom oddych a hor sa na Zobor, kde nás čaká nočná hra...

„Rozochvený na mieru najvyššiu zapisujem sem do teba, denník môj, ktorý si nás až sem verne mlčanlivý spovedník sprevádzal, tieto riadky, najhroznejšie snáď zo všetkých. Dnes o hodinách poludňajších my sfanatizovanými Aztékmi prepadnutí a prenasledovaní boli. Taja z nosičov našich pri zápase zabití boli, ale čo hroznejšie, náš priateľ, dobrý Fernandez, zajatý bol a odvlečený. Sledovali sme až do večera Aztékov s ich kňazmi a srdce nám potom zastavilo hrôzou. Lebo cesta viedla do hôr divokých a lesmi zarastenými – a tam hore medzi stromami v žiare zapadajúceho slnka planul a svietil kameň obetný. Kňazi začali okolo kameňa svoje tance obetné a Fernandez nešťastný bol mučený a pálený, srdce jeho statočné zaživa nožom obsidiánovým vyrezané mu bolo z tela a hlava potom od tela oddelená. V noci sme oka nezažmúrili. Náš oheň do tmy svietil a tiene noci plašil. Však tiene v srdciach našich, tiene hrôzy zaplašiť nedokázal... Druhý deň sme pri opustenom už kameni obetnom hlavu priateľa nášho nešťastného zobrali a pochovali túto jedinú súčasť jeho tela, ktorá sa po hrozných obradoch dochovala, ako najdôstojnejšie sme vedeli a hrob jeho znamením kríža svätého označili. Aj ak prídete niekedy v kraj ten, vezmite so sebou pochodne či svetlá akékoľvek a choďte o hodine polnočnej na miesto takto označené. Tam kopte tak dlho, až na truhlicu kovovú narazíte. V nej nájdete pozostatky nešťastného Fernandeza. Tým sa pokloňte, pretože bol to muž veľký a ducha prebystrého! A jeho hrob nás z diaľky ešte volal, ale my mŕtvemu kamarátovi pomôcť už nemohli.“

A hra to bola super. Hrali sme ju v lese za svitu sviečočiek, ktoré nám s franforčekmi ukazovali cestu až k hrobu udatného Fernandeza. Tam pred koncom cesty na nás čakal kostlivec ukazujúci cestu posledného odpočinku verného druhu nášho hrdinu. V truhlici potom deti našli lebku a poklad najvzácnejší – heslo: Najväčší dar je život – pozemský i posmrtný. Tak si ho váž! Zvuky prírody – vtáčiky, funiačiky, komáre, dokonca polmetrová užovka, napätie či sa otvorí zatvorená brána a na zaprosenie Lenky: „Prosím, otvor sa,“ neskutočná úľava pri zvuku posúvania mohutného železa... No áno, nočné hry sú super :-)