Pochovávanie basy

Že sa končí obdobie fašiangov a zábav, vie skoro každý.

Že sa cez krátky fašiang vydá každá dievka, zatiaľ čo cez dlhý len tie najkrajšie, lebo mládenci budú mať dosť času na vyberanie, vie pár ľudí.

Že sa na fašiangy v regióne Liptov a v obci Čičmany varila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina z vyzbieraných vajec, asi vedia tamojší rodáci.

Že Fašiangové sprievody chodili v maskách a spievali:

Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožucha, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa vypasiem.

Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia, staré dievky plačú, že sa nevyskáču a mladé sa radujú, že sa vytancujú.

To už poznáme skoro všetci zo škôlky.

A že sme aj my pochovali basu, viete už aj vy :-)

Najskôr sme si vyrobili rôzne hudobné nástroje a napokon nasledoval žartovný pohreb basy – muziky a zábavy, ktorá v čase pôstu už nemala znieť. Spoločne sme položili na stôl krabicu, do ktorej sme vložili naše výrobky – to všetko medzi horiace sviece a zarecitovali sme pri nej žartovnú pieseň:

Umrela mi žena, už som vdovec, dal som ju pochovať do cintorína. Kopali jej jamu traja mládenci, nemohli ju vykopať do polnoci. Prišiel som ja, vykopal som, moju mladú ženu zahrabal som.

Deti patrične lamentovali a smiali sa.

Na záver sme si zahrali kolky – lenže také svojské. Pozháňali sme plechovky a do tých ľahkou guličkou deti triafali. Samozrejme si rátali body a predbiehali sa vo svojej muške :-)

A tak sme naozaj preklenuli obdobie fašiangových zábav a od budúceho stretnutia nás čaká obdobie pôstu a inej práce, na ktorú sa už teraz tešíme. Veď sa blíži mesiac marec – mesiac knihy :-)