Príbeh o kráľovstve - alias: Vidíte Svetlo?

íbeh o kráľovstve

V ďalekej krajine žil raz jeden ľud. Bol sám. Bol neskutočne smutný. Nemal nikoho, kto by sa oňho staral. Nik mu nevládol láskavou rukou. Deti behali po uliciach miest a po lúkach bez smiechu na perách. Muži pracovali na poliach, ale úrodu nemali žiadnu. Ženy ostávali doma, aby sa starali o domácnosť, no v ich rodinných krboch nehorel žiaden oheň. V domoch bola zima a tma. Všade bol cítiť smútok a žiaľ. Vždy večer však deti sadli svojim otcom na kolená a mamám k nohám a počúvali ten istý starý príbeh.

„Sadnite si, deti, počúvajte príbeh nášho národa. Kedysi sme boli bohatý a šťastný národ. Ľudia sa smiali a spievali od radosti. Polia boli úrodné, stromy obsypané ovocím. Bolo to vlastne celkom naopak, ako je tomu dnes. A viete prečo? V našej krajine vládol dobrý kráľ. Vlastne nie, nevládol, on slúžil svojim poddaným. Skláňal sa k nám s láskou, starostlivo hľadel na dospelých a odreté kolienka detí nezabudol nikdy pofúkať. Jedného dňa sa tu objavil jeho strašný nepriateľ a náš ľud uveril jeho lživým rečiam. Oklamal nás a naviedol, aby sme nášho milujúceho kráľa vyhnali z krajiny. A on naozaj odišiel. Pľuli sme naňho – a teraz je v našich srdciach plač. Hnali sme ho vidlami, lopatami, ktoré mali slúžiť na prácu – a teraz naše polia nerodia obilie. Všetko, čo sme mali, sme použili na to, aby sme nášho panovníka vyhnali. A preto teraz nič neslúži nám, ale je proti nám. Lopaty sú tu na lopotenie. Smiech sa neozýva z úst vás, detí. Práca neprináša úžitok, ale bolesť. Sused závidí susedovi. Zloba a hnev sú tu namiesto radosti a šťastia.

No po čase, keď sme si uvedomili, že sa náš život zmenil na peklo a začali sme ľutovať svojich činov, prišli mnohí, ktorí nám hovorili: Nehnevajte sa! Nerobte si navzájom zle! Zobuďte dobro a lásku vo svojich srdciach! A keď budete ľutovať svojich zlých skutkov, váš kráľ sa opäť vráti! A tak čakáme. Každý okamih svojho života ľutujeme, že sme boli nevďační. Každú chvíľu nám po tvárach stekajú slzy hanby a ľútosti a vrúcne si želáme, aby sa náš dobrý kráľ opäť vrátil a priniesol so sebou radosť, šťastie a lásku. Pripravujeme sa na jeho príchod...

Oci, ako sa na ten jeho príchod máme pripraviť my, deti? Vy dospelí opravujete domy, zasýpate jamy na cestách... A čo môžeme urobiť my, keď sme ešte maličké? Aj my sa chceme smiať a byť šťastné. Aj my chceme, aby prišiel náš kráľ.

Máš pravdu, opravujeme domy, pretože mnohé z nich sú poškodené našou nedbanlivosťou o ne. Padá z nich omietka, múry sa rúcajú. Cesty sú samá jama a hrbolce. Je to veru ťažká robota dať všetko do poriadku. Pri tom nám pomáhať nemôžete. No vy zoberte vrecia a zbierajte smeti, ktoré je všade navôkol pohádzané po zemi a znečisťuje našu prírodu. Vy zoberte lopatky a kýbliky a vyčistite studničky a pramienky, aby mohla v našej krajine tiecť opäť čistá voda. Zoberte hrabličky a učešte trávu. Do vedierok si dajte semienka kvietkov a stromčekov a púšť okolo nás zmeňte na nádhernú záhradu. Vaše rúčky, hoci sú drobné, zmenia tento smutný čierno-sivý svet na farebnú krásu. Čo musíme urobiť, aby mohol prísť náš kráľ, je všetko vyumývať – okná domov, ale i naše mysle, všetko ozdobiť – nádvoria i ulice, ale i naše srdcia, všetko vyčistiť od prachu a špiny, presne ako naše vnútro od strachu a zla. A keď príde náš kráľ, budeme ho môcť prijať a pokloniť sa mu. Budeme môcť spolu s ním začať žiť nový život...

A tak sa všetci dali do veľkých príprav. Deti pracovali ako usilovné včeličky, muži ako mocné medvede a ženy so všetkou nehou skrášľovali, čo bolo rokmi zanedbané. Svet sa pomaly menil z pochmúrneho čierno-bielo-sivého miesta na farebné údolie. Nedbali na neprajníkov, ktorí im hovorili, že tento svet musí ostať sivým, pretože podľa nich nikdy ani iný nebol. Nedbali ani na tých, ktorí často dupali po vysadených kvetoch, pretože kvety považovali za totálnu zbytočnosť – dôležité sú predsa peniaze, majetok a moc... Nedbali ani na tých, ktorí tvrdili, že žiaden kráľ nepríde, pretože nikdy žiaden neexistoval. Pracovali ďalej a ešte usilovnejšie. A postupne sa k jednej pracovitej rodinke pridala druhá, potom ďalšia a ďalšia. Nakoniec to bolo vždy niekoľko skupín v každom meste, na každej dedine i na lazoch. Nie, nebolo ich veľmi vidieť. Pracovali v tichosti. No ich práca začínala žiariť v tme tých smutných dní naplnených strachom.

Stalo sa i to, že prišli strašné choroby, kruté vojny, ľudia zomierali, nenávisť ľudí nepoznala hraníc a sebectvo, kedy si zlomyseľní ľudia chceli pre seba a svoje rodiny získať čo najviac bohatstva, bolo takmer všade, kde si sa pozrel... No dobrí ľudia i naďalej tichučko pracovali. Čistili svoje domy zvnútra i zvonka. Sadili kvety, opravovali vždy opäť a opäť tankami a mohutnými autami ničené cesty.

Deti pracovali ako usilovné včeličky, muži ako mocné medvede a ženy so všetkou nehou skrášľovali, čo bolo rokmi zanedbané. Svet sa pomaly menil z pochmúrneho čierno-bielo-sivého miesta na farebné údolie... A ľud sa začal zobúdzať zo spánku, do ktorého upadol kvôli lži na začiatku vzniku ich kráľovstva. Konečne začali cítiť, že strach a zlo vôkol nich nepatria do ich života...

Začali sa ale aj ešte väčšie nepokoje. To sa búrilo dobro v strachom utláčaných srdciach. To zlo nechcelo pustiť vládu z rúk. A práve, keď už bolo všetko úplne zmätené a nik nevedel, kto hovorí pravdu a kto klame, práve vtedy v čierno-čiernej tme na východe zažiarilo maličké svetielko. Najskôr si ho všimlo len zopár ľudí. No potom svetielko začalo žiariť stále viac a viac. Približovalo sa. Ako sa zväčšovala jeho žiara, stále viac ľudí hľadelo jeho smerom. Zabudli na bitky, hádky. Lopaty, krompáče, delové gule nechali ležať na zemi. Bez povšimnutia ostali susedské nezhody, dokonca choroby a smrť onemeli. A svet stíchol.

Do tohto ticha prišiel kráľ v záplave slnečných lúčov. Tie rozohnali tmu na všetky strany a už jej viac nebolo.

Nik z ľudí neprehovoril. Len slzy začali stekať po tvárach statných chlapov, ustaraných žien, zašpinených detí. Len v diaľke bolo počuť vtáčí spev, kvapky rosy stekajúce po steblách trávy, bzukot včiel na kvetoch.

A do tohto ticha sa ozval hlas. Nie hromový. Nezasieval do mysle človeka strach. Ale lahodný, tichý a predsa mocný. Bol to hlas kráľa. Chválil všetkých, ktorí pracovali na jeho prijatí. Chválil deti za všetky zasiate kvietky a stromy, ženy za každé umyté okno, mužov za rovné cesty. Pochválil ľudí za ich čisté srdcia.

Tí, ktorí však pripravení neboli, sami z vlastnej vôle ušli z toho kráľovstva so strachom a zlým svedomím do opustených tmavých krajov za hranicami. Tí, ktorí kráľa vítali, nesmierne sa radovali a s pevnou a vždy pomocnou rukou dobrotivého kráľa vyčistili celú krajinu, mestá aj pustatiny. Všade tak zavládla obrovská radosť. Neskôr, po niekoľkých rokoch nakoniec i stratení pokľakli pred kráľom s prosbou o odpustenie a všetci sa tak veľmi tešili, že sú opäť spolu v jednom šťastnom kráľovstve lásky a pokoja.

Toto kráľovstvo čaká i nás. Už prichádza. Svetlo sa zjavilo a postupne mocnie. Vidíte ho?

Zdroj: Adventníčky 1,2,3,4