Spevom k srdcu

Ani sme nezbadali a je koniec septembra, prvého školského mesiaca. Ale my nesmútime ;-) Prišla medzi nás aj Simonka, ktorá práve tento deň oslávila svoje osemnáste narodeniny a všetky deti jej pekne zaspievali – všetko najlepšie :-) Je to naša už druhá dobrovoľníčka – prvá je Aďka ;-), ktorá k nám chodí pomaličky od bábätka a zrazu sa z nej stáva dospelý človek – neskutočne dobrá, obetavá, láskavá mladá žena, za ktorú/ za obe dievčence, sme vďační :-)

Potom sme sa vrhli na neskutočne dlhú prezentáciu – až päťčlennú vrátane úvodnej strany :-D Zamysleli sme sa ešte nad tým, akí sme. Každý si napísal svoje mená na papier. Ale nebolo to len tak – pomenovaní bolo treba napísať čo najviac. Kto trhol rekord? No predsa Lenka – mala ich cez 40. Pomenovania typu – dievča, študentka, speváčka... nie sú extra nápadité, hoci pravdivé. Pridajte k nim teda maminkátora, nositeľku cezročného trička apod. a máte obraz tvorivého dieťaťa. A takýchto výnimočných detí máme plnú klubovňu :-*

Aby sme ale nemali veľké zadočky ako prasiatko na obrázku v naše prezentácii, vybehli sme i na dvor a trošku sme si na rebríku ponaťahovali kostričky. Potom nás čakali dve hry – jedna s metlou (ale dvor sme nezametali ;-)) a druhá s hula hop kruhmi. Deti sa troška prebehli a mohli sme sa pustiť do spevu.

Každý poriadny zbor má rovnaký kroj – rovnošatu. My sme síce laici, ale chuť do spevu a hry na hudobné nástroje máme, tak prečo nemať aj oficiálny kroj? Máme – naše batikované tričká :-) A že nám to pri tom speve pristane vidíte sami :-)

Keďže sme občianske združenie, ktoré si ctí naše národné tradície a hodnoty, prvou piesňou, ktorú sme si zaspievali a zahrali si na hudobné nástroje, bola pieseň Slovensko moje, otčina moja. Niektoré deti ju poznajú, iné sa s ňou stretli prvý krát, no v podaní jemných hláskov bola nádherná. Hlas nášho zboru v batikovaných tričkách bol zvonivý a prinášal nám všetkým radosť. Keď ešte doladíme maličké nedostatky, verím, že sa podelíme i s vami s jeho umeleckým podaním :-)